Priebojnosť a neústupčivosť kirgizskej režisérky, „enfant terrible“ sovietskej kinematografie 70-tych rokov, sa presadila najmä pri zobrazovaní sveta detí a mládeže. V reportážne komponovanom sujete svojho citovo najangažovanejšieho filmu zobrazuje niekoľko všedných dní, ktoré kolektív mladých previnilcov (väčšina chlapcov hrá vo filme seba samých) prežíva v športovo-pracovnom tábore, nekonvenčne vedenom vychovávateľom Antonovom. Jeho metóda je založená na vzájomnej dôvere a osobnom príklade (jeho rutinérsky kolega si povýšeneckým odstupom autoritu nezíska). V katarznom závere chlapci dospievajú k spontánnemu prejavu solidarity, keï bežia na pomoc nešťastnému Vovovi Kirejevovi, aby ho zadržali pred ešte väčším nešťastím. Ich dovtedajšia mravná ľahostajnosť, ktorú režisérka nastoľuje ako svoje hlavné znepokojenie (cíti ju ako egoizmus a cynizmus všetkých, čo ich nechávajú bez viery v ľudí a v seba), je konečne prerazená. Svojská psychodráma je založená na pedagogickom experimente (pre nehercov bolo nakrúcanie výrazným a podstatným zážitkom), s ktorým sa vzájomne dopåňali. Autenticky inscenované splýva s paradokumentárnym (časté použitie skrytej kamery). Zvláštnu významovú rovinu vytvárajú použité piesne – od sebaštylizácie delikventov do úlohy vyhnancov cez symbol túžby po vyšších citoch až po záverečnú metaforu poznania podstaty slobody.
Ocenenia
Cena za najlepší film pre deti a mládež na 17. VFF v Kyjeve 1984
2. miesto v ankete Sovietskeho ekranu 1984 v kategórii najlepší film
Cena filmu a Cena za najlepší herecký výkon (V. Prijomychov) na MFF mladých filmárov socialistických krajín v Koszaline (Poľsko) 1984.
Režie: Dinara Asanova
Scénář: Jurij Klepikov
Kamera: Jurij Veksler
Hudba: Viktor Kisin. Piesne: Vitalij Černickij.
Hraje: Valerij Prijomychov, Alexej Polujan, Jekatěrina Vasiljeva, Marina Levtova, Jurij Moroz, Nikolaj Fedorcov, Olga Mašnaja