Tři dcery
Film, vychádzajúci zo situácie na Slovensku začiatkom 50-tych rokov, svojsky umocňuje motívy konfliktných osudov mníšok zakázanej rehole paralelou s motívmi ľudovej balady o troch dcérach (nad chudobným a starým otcom sa v nej zľutuje len najmladšia, ktorú dal do kláštora, aby ju nemusel živiť). Z humorne nadľahčenej, ironickej až sarkastickej drobnokresby stretnutí vzornej kláštornej čaty s vedením štátneho majetku, ktoré má mníšky prevychovať, budujú autori drámu o fanatizme, tvrdošijnom súboji dvoch ideológií, v ktorom niet víťazov, iba pokorených a zbytočných obetí. Podobenstvo o tom, akí malí a smiešni bývajú víťazi vo chvíli, keï „starý svet klesá do hlbín“ a s akým podliezavým mudrlantstvom prijímajú porazení príchod „novej éry ľudstva“. Predstavitelia nového poriadku prevychovávajú mníšky „novými kvetovanými šatami z jednej látky“ (nová rovnošata), aj školením v marxizme (môžu za to zachovávať kláštorné obyčaje). V satirickej persifláži tvoria kontrast k ľudskej hlúposti, malosti, prospechárstvu a politickej tupohlavosti pastorálne obrazy prírody: žeravé letné nebo, nekonečná rovina so šírymi lánmi obilných polí, biblické postavy pracujúcich rehoľníc... Mladučká Klemencia, nepohodlná obom stranám, uteká zo statku, kde sa celá jej obeť ukázala ako márna.
